10. decembra 2013

Zoznam zlacnených kníh

Klasik sa brodí policou
prachom zapadnutých kníh,
vánkom inšpirácie chce oprášiť,
na čo zabudol už,
starý, utrápený mních.

Knihy zlacneli,
a s nimi zdražela digitálna hodnota,
každý cent si stráž, a hľaď,
ukrutná online besnota.

Nenájdeš knihy v policiach,
lež storočné, zabudnuté časom,
zabudlo ľudstvo už písať,
zvedené nepravým kompasom.

Si na zozname všetkých
zlacnených kníh,
z ktorých ani kus sa už nikdy nepredá,
sú slová, ktoré váži si už len ten mních,
je doba márnivá, chladná, škaredá.

Si lacný básnik,
si ten čo hrá na harfu,
bezmocne čakajúc na davy,
kým zvyšok mesta striehne
na zľavy!

30. októbra 2013

Mravčenie

Po tele behá mráz
a zas tie zvláštne roztratené ihličky.
Zakotvili mi pod klobúkom
sťa mravce a teraz nejdú vyhnať,
hej, mravčí mi to pod klobúkom,
v hlave i v bruškách prstov cítim -
mravčenie!

Kto nezažil, ten nepochopí.
Čo ten zvláštny pocit vlastne spôsobuje?
Myslíš si, že kormidluješ loď,
možno stroskotá na pustý ostrov,
možno že sa zajtra vrátiš späť,
hej, mravčí mi to pod klobúkom,
za tvojou loďou zotrvačnosť v hlave spúšťa –
mravčenie!

Stotisíc slov, a žiadne tvoje.
Stotisíc dotykov, no všetky moje.
Na bruškách prstov pušný prach už mám
a vždy keď strelím, tak aj dokmitám.
Aspoň raz by sme sa mohli stretnúť
a potom každý svojou cestou,
veď tak to medzi nami býva.
Na končeku nosa, na chodidlách,
stále cítim pušný prach
a mravčenie už neprestáva.
Dovidenia, pane, porúčam sa.
Márna sláva!
Naháňa mi to až strach.

27. októbra 2013

Ostýchavo

Zahrabnúť sa do tvojich vlasov s kúskom ostychu,
nasať ich tajuplnú vôňu celkom potichu,
všetky stopy v okamžiku nehanebne zahladiť
a skúsiť ťa pre zmenu aspoň raz očariť.

Si pre mňa neprebádaný kus konečného vesmíru,
v ktorom cítim sa ako pianista bez svojho klavíru.
Som atóm čo roztrieštiš bez hlasitého Amen.
Na márne kúsky ma máš, zo srdca kameň.

Viem, poznám ten baritón tvojich očí,
tvojich dotykov,
len málo o tom ešte viem,
a viem čo nesmiem.
Keď tu nie si, nestačí si želať,
lež prajem si, už len tak...
zo zvyku.

Jeseň dýcham, jeseň čítam z tvojich rúk,
chladno cítim z tvojej dlane, chladno...
Jeseň zívla.

Ani muk! 

25. septembra 2013

Clouds

Divine illumination disappears
with every subtle inhalation.
Black is the forest
and quiet is the plain.
One man sitting on his porch
weeping for humanity,
these savage noble beasts:
“Obscured my mind
and divided my soul
into pieces –
the doomsday melody.
Mourners occupied my land
of hopes and dreams,
trying to reach for the unspoiled,
while running away from their own
freakish trespasses.”

Hold on!
The rush hour of the day,
the serene minute of the century.
Carrying the bones of the prophets,
then shaking their ash to go with zephyr –
the doomsday melody.
Yes, quiet is the plain
as I lay down and watch the clouds
running away from skies in the tempo of –
the doomsday melody.

11. septembra 2013

Pár hodín samoty

Odbilo dvanásť
a na moje banálne bytie
s riadnou dávkou pohŕdania
bolestne zazrela samota.
Úškrn v pote tváre
skrz sĺz plný šíry oceán,
dovoľ mi vypočuť si, ó mocný svete
čo povedať mi má
združená učená porota.
Som len prach,
čo sadne na hŕbu
nečítaných kníh
a vstane na povel tvojej ráznej ruky
keď odrazu hráš sa na tesára,
vyrývajúc doň svoje domnelé povely.  
Nuž vstanem, ako slušnosť káže
a presuniem sa na biele vrcholky
chladných hôr
odkiaľ tak krásne vidno na útesy.
Láka ma len tak sa spustiť
z výšky a rozptýliť dušu
do sveta.
V kope tvojich nepísaných pravidiel
sa topím a zas mi uniká tá tvoja
elegantne odetá maketa.
Máš tendenciu svoje príbehy
prikrášliť a na ich pestrosť
využiť i básnický inotaj.
No tentokrát napovedám ja:
„Celé údolie ti zaprášim!“,
tak lacná je moja odveta.

26. augusta 2013

Môj život v inotaji

Stále iba hádaš
kto som a čo vlastne
pre mňa život znamená.
Vtáci bez krídel,
duše bez mena.
Nechaj netvora vo mne zomrieť
a mojej strune dožič zaznieť tónom
čo sám si si v našom bytí vymyslel.
Keď o polnoci zaznie smútočný zvon,
nenechaj ma odísť,
nenasleduj ich nemý, falošný ston.
Skryjem sa v javorovom háji,
prečkám noc i nekonečné dni
tohto čudesného storočia.
Budem žiť svoj život
Ticho
Skromne
Trpezlivo
Tak, ako nikde inde nedá sa už žiť.
A až prídeš si po mňa jeden deň,
svoj život žiť budem
s tebou,
lebo nik iný nevie ma už prekvapiť .
Stanem sa lesnou vílou
a v korunách stromov
viť budem vence  
pre nás dvoch.

24. augusta 2013

O jahodách a letnom vzruchu

Cítim na jazyku chuť dozretých sladkých jahôd.
Naposledy sme ich krájali spolu
a ty si mi ich po malých kúskoch hádzal priamo do úst.
Bolo mi zle, prejedla som sa ich.
A ty si mi celú noc bozkával čelo a hovoril „Prepáč“.
Za tie sladké jahody.
Neprepáčila som ti to a ani teraz nemôžem zabudnúť.
Už nechcem jahody nikdy vidieť.
Mám averziu, alergiu a opuchnutý jazyk.

Chcem ti perami prejsť po krku,
jemne sa zahryzkávať do tvojej pokožky,
nechtami zaboriť sa do tvojho chrbta,
ty pocítiš ako sa ti telom rozleje rozkoš
a mňa zachváti neutíchajúci vír
sladkého opojenia
z tvojich nekonečných rúk.

Si ako neohraná platňa môjho retro gramofónu.
Si funky, jazz a môj skvostný rock’n roll,
a hoc tieto riadky vôbec nie sú o nás,
dávaš im ten správny, pútavý tón.
Si ako odpútaný Prométeus
a dnes v noci ozaj nie si môj.

Skús nabudúce opýtať sa na tie prekliate jahody.
Začneme rátať odznova
a každý z nás zabudne na tie nevrlé nezhody.

30. júla 2013

To the oblivion

I’m only staying alive to satisfy you.
Would you get angry if I died?
Brain pickled in formaldehyde,
but still I’m feeling so strangely blue.

Kiss me with the bitter taste
on your lips and let me drown
in the lake of your hasty saliva,
name your wishes,
yet don’t speak the truth,
don’t speak of my past
and don’t uncover your blemishes,
lay your heart slowly
and let it sooth.

We’re losers in our own victory,
you left stains upon my person,
I soaked your skin with my touch,
have let you taste the heavenly hell,
now go and dwell in purgatory.

Laugh! And laugh with irony.
When the judgment day comes,
you’ll hear the swollen symphony,
you’ll beg to hear familiar,
feel the disease of our mankind
and forget your painful agony.

Beyond the body

Drenched in my own painful
state of mind
as my love is bidding silence
to my senses, I firm up.
Embodiment of passion
and swollen dreams -
to take a stroll
into thy solid marble shrine
with stairways into deepest fluid skies
and touch the blissful crooky masquerade.

A chimera in my fantasies
is your tongue touching mine
and fingers running up and down
beyond my body.
Soulless creatures are we in that place,
where vanished is the mournful harmony,
keeping lies within our reach
is the lost temptation breaking space.

Pour the night to lightless darkness,
bond our bodies with the earth,
search for answers asking mountains,
follow my paths,
I’ll take your brittle conscience,
make it revive
and send it to the mirth.

14. júla 2013

Vyprchávam

Predtým než mesiac na oblohe zošalie
a môjmu uchu tesno bude v tme,
kde tlačiť sa bude na mŕtve ticho
stien a obrazov
stratím sa v bezdotykovej fáze času
sama, s tvojim dovolením
i bez tvojho trúchlivého hlasu.

V tom prúdení je bezvetrie, ktoré nebadáš
na prvý pohľad ho ani nevidno.
Zo suchého vína ma už bolí hlava
no a v chladničke mám prievan -
všetko zješ.
Krivka, čo ráno ešte dokazovala údery srdca
sa k večeru podozrivo vyrovnala
a skúša to na mňa našiť naruby.
Oči si pahltne uložím na tanier,
počkám  si, kým zožerieš ich i s navijákom.
Dnes v noci už po ničom inom netúžim,
len pomalšie vyprchávať z tvojho pohára
s destilátom.

13. júla 2013

Naoko

Z hmly prediera sa rad ostrých svetiel,
starý pán sa rozmachne tam s paličkou,
vraj vyriekli už nemilý mu ortieľ,
a ja dívam sa naň s takou malou dušičkou.

Mraky na nebi sa rozpŕchli,
a v tom zhluku chaosu sa nadýchnuť skúšam,
smog, prach a dusivá horúčava agóniu urýchli,
tu človek bez duše mŕtvo leží sám.

Jeden krátky povraz k záchrane tu stačí,
svoje srdce na podnose ti donesiem,
keď tá trpkosť na okraj podlosti ma tlačí,
a k výškam tým ďalekým svoju myseľ povznesiem.

Už utíchlo to pouličné besnenie,
keď do šera vraciam sa s modlitbou na perách,
opäť začínam sladké to blúznenie,
vo svete chimér, v tých neznámych ti sférach.

11. júla 2013

Kauza vypľutého svedomia

Včera na úsvite tragédia
otriasla našou dedinou
keď ujo Harčár nebožtík,
svedomie vypľul na chodník.
Potom ráno ako supy,
navôkol zhŕkli sa susedia,
vraj zavolať treba pána doktora,
či diagnózu mu určiť nevedia.
Pohľad to veru nič moc nebol,
keď  nebožtík zrazu sebou škebol
a publikum varúj bleskovo
z hľadiska ušlo nám zborovo.
Odvážni jedinci postavili stráž,
zistiť vraj treba či nebol pod guráž,
ale mladý doktor zmätený
nariadil spustiť sirény.
„Občania obce budú v karanténe
kým sa pozorovanie neskončí.
V prípade nečakaných symptómov
krízový štáb razantne zakročí.“
K prešetreniu bola prizvaná i polícia,
major Krebíč z kriminálky
i detektív Kontúľ na požiadanie
až z ďalekej Radvanskej filiálky.
Na druhý deň rozbor za rozborom,
preskúmať treba každú vzorku svedomia ,
čo na chodníku nešťastne nalepené od včera
straší  nám chodcov sťa príšera.
Krčmová spoločnosť radí hlava nehlava,
vraj úlohu mohla zohrať taktiež únava,
no Harčára v dedine všetci dobre poznali
a tak na zreteľ nebudú brané morálne úľavy.
Srdcový infarkt je vylúčený,
otras mozgu pri páde nenastal,
promile v krvi na nule,
a okrem toho,
k vypľutému svedomiu sa ešte nikdy nikto neuchľastal.
„Jav je to veru jedinečný“,
pán starosta dnes vyjadril sa pre televíziu,
i v rozhlasovom éteri sľubujú,
že prinesú poslucháčom
každú kľúčovú informáciu.
Vyberaná spoločnosť sa od škandálu dištancuje:
„Nechajte svedomie svedomím!“
vyhlásil mecenáš Stanko,
ktorý dedinské rozmary štedro financuje.
Žiadna veda ani viera
Harčárovo svedomie z chodníka však už neodlepí
a tak majte na pamäti,
a nech vám tento príbeh slúži na poučenie
vašich detí:
V nočných hodinách treba dbať
na zvýšenú opatrnosť
a mať oči na stopkách,
aby sa vám náhodou nestalo
to čo včera na úsvite
v našich milých Marničkách.

Po vláde neistoty a strachu
treba v obci opäť zaviesť pohodu.
A tak dnes večer dozorná rada rozhodne
či sa to smie a či nie,
len tak na chodník vypľuť svedomie.