25. septembra 2013

Clouds

Divine illumination disappears
with every subtle inhalation.
Black is the forest
and quiet is the plain.
One man sitting on his porch
weeping for humanity,
these savage noble beasts:
“Obscured my mind
and divided my soul
into pieces –
the doomsday melody.
Mourners occupied my land
of hopes and dreams,
trying to reach for the unspoiled,
while running away from their own
freakish trespasses.”

Hold on!
The rush hour of the day,
the serene minute of the century.
Carrying the bones of the prophets,
then shaking their ash to go with zephyr –
the doomsday melody.
Yes, quiet is the plain
as I lay down and watch the clouds
running away from skies in the tempo of –
the doomsday melody.

11. septembra 2013

Pár hodín samoty

Odbilo dvanásť
a na moje banálne bytie
s riadnou dávkou pohŕdania
bolestne zazrela samota.
Úškrn v pote tváre
skrz sĺz plný šíry oceán,
dovoľ mi vypočuť si, ó mocný svete
čo povedať mi má
združená učená porota.
Som len prach,
čo sadne na hŕbu
nečítaných kníh
a vstane na povel tvojej ráznej ruky
keď odrazu hráš sa na tesára,
vyrývajúc doň svoje domnelé povely.  
Nuž vstanem, ako slušnosť káže
a presuniem sa na biele vrcholky
chladných hôr
odkiaľ tak krásne vidno na útesy.
Láka ma len tak sa spustiť
z výšky a rozptýliť dušu
do sveta.
V kope tvojich nepísaných pravidiel
sa topím a zas mi uniká tá tvoja
elegantne odetá maketa.
Máš tendenciu svoje príbehy
prikrášliť a na ich pestrosť
využiť i básnický inotaj.
No tentokrát napovedám ja:
„Celé údolie ti zaprášim!“,
tak lacná je moja odveta.