30. októbra 2013

Mravčenie

Po tele behá mráz
a zas tie zvláštne roztratené ihličky.
Zakotvili mi pod klobúkom
sťa mravce a teraz nejdú vyhnať,
hej, mravčí mi to pod klobúkom,
v hlave i v bruškách prstov cítim -
mravčenie!

Kto nezažil, ten nepochopí.
Čo ten zvláštny pocit vlastne spôsobuje?
Myslíš si, že kormidluješ loď,
možno stroskotá na pustý ostrov,
možno že sa zajtra vrátiš späť,
hej, mravčí mi to pod klobúkom,
za tvojou loďou zotrvačnosť v hlave spúšťa –
mravčenie!

Stotisíc slov, a žiadne tvoje.
Stotisíc dotykov, no všetky moje.
Na bruškách prstov pušný prach už mám
a vždy keď strelím, tak aj dokmitám.
Aspoň raz by sme sa mohli stretnúť
a potom každý svojou cestou,
veď tak to medzi nami býva.
Na končeku nosa, na chodidlách,
stále cítim pušný prach
a mravčenie už neprestáva.
Dovidenia, pane, porúčam sa.
Márna sláva!
Naháňa mi to až strach.

27. októbra 2013

Ostýchavo

Zahrabnúť sa do tvojich vlasov s kúskom ostychu,
nasať ich tajuplnú vôňu celkom potichu,
všetky stopy v okamžiku nehanebne zahladiť
a skúsiť ťa pre zmenu aspoň raz očariť.

Si pre mňa neprebádaný kus konečného vesmíru,
v ktorom cítim sa ako pianista bez svojho klavíru.
Som atóm čo roztrieštiš bez hlasitého Amen.
Na márne kúsky ma máš, zo srdca kameň.

Viem, poznám ten baritón tvojich očí,
tvojich dotykov,
len málo o tom ešte viem,
a viem čo nesmiem.
Keď tu nie si, nestačí si želať,
lež prajem si, už len tak...
zo zvyku.

Jeseň dýcham, jeseň čítam z tvojich rúk,
chladno cítim z tvojej dlane, chladno...
Jeseň zívla.

Ani muk!