Ostýchavo

Zahrabnúť sa do tvojich vlasov s kúskom ostychu,

nasať ich tajuplnú vôňu celkom potichu,

všetky stopy v okamžiku nehanebne zahladiť

a skúsiť ťa pre zmenu aspoň raz očariť.

Si pre mňa neprebádaný kus konečného vesmíru,

v ktorom cítim sa ako pianista bez svojho klavíru.

Som atóm čo roztrieštiš bez hlasitého Amen.

Na márne kúsky ma máš, zo srdca kameň.

Viem, poznám ten baritón tvojich očí,

tvojich dotykov,

len málo o tom ešte viem,

a viem čo nesmiem.

Keď tu nie si, nestačí si želať,

lež prajem si, už len tak...

zo zvyku.

Jeseň dýcham, jeseň čítam z tvojich rúk,

chladno cítim z tvojej dlane, chladno...

Jeseň zívla.

Ani muk!